Nezmestilo sa do 2. čísla časopisu Naša Žilinská diecéza
ZO ŽIVOTA DIECÉZY
Zabávali sa malí aj veľkí
Považská Bystrica - Tak ako každý rok, ani tentoraz nás neobišiel detský karneval vo farnosti Považská Bystrica.
Účasť prekvapila naše očakávania a spoločne sme privítali viac ako 163 detí. Podujatie sa konalo pod záštitou eRka 18. 2. 2012 v katolíckom dome. V karnevalovom programe nechýbali ani Spievanka a Zahrajko zo Spievankova, známi pesničkári Mária Podhradská a Richard Čanaky. Deti nasadli do koča plného pesničiek, ukazovačiek a hier, ktoré Zahrajko a Spievnaka so sebou priniesli. V súťaži o najkrajšiu biblickú masku zvíťazil malý Mojžiš. Z rozprávkových zaujali Šmoulinka a Maťko s Kubkom. Na karnevale sa zastavili aj páni kanonik Ladislav Herman, primátor Karol Janas či viceprimátor Marián Sopčák. S vytancovanými deťmi sme sa napokon rozlúčili. Dospelí však pokračovali fašiangovou zábavou spojenou s ochovávaním basy.
Evka Nováková
Pred Pánom budem tancovať...
Gospelová tanečná skupina Ji:Dí sa vyvinula z mládežníckych stretiek, ktoré viedli Lenka Šáteková a Zuzka Kučerová v Krásne nad Kysucou. Samotný názov Ji:Dí znamená Jesus dancer´s, čiže Ježišovi tanečníci. Nedávno sme ich mali možnosť vidieť v Rakovej počas spoločného vystúpenia s gospelovou kapelou Karmel. Hlavným mottom Ji:Dí znie: „Pred Pánom budem tancovať.” (2Sam 6,21)
„Videli sme, že mladí majú veľký tanečný a herecký talent a rozhodli sme sa s tým niečo urobiť. Začalo to dvoma tanečnými divadlami. Po nich sme rozvinuli spoluprácu s gospelovou kapelou Karmel," porozprávala nám o počiatkoch skupiny Lenka a nezabudla vyjadriť presvedčenie: „Ako členovia Ji:Dí sa snažíme využívať svoj talent, ktorý máme od Boha na Jeho oslavu. Chceme tancovať pred Pánom a tešiť sa zo slobody Božích detí, ktorú nám dáva. Nie je to o nás, ale o Ňom. Nie sme len gospelová tanečná skupina, sme zároveň aj spoločenstvo ľudí, v ktorom prebýva On. Naším cieľom je chváliť Boha tancom a ukázať, že keď dáš talent, ktorý máš, do Božích rúk, On s ním urobí veľké zázraky."
Gabriela Bírová
Dvadsať rokov v živote školy
Obchodná akadémia sv. Tomáša Akvinského v Žiline oslávila 27. januára 2012
patróna školy a zároveň, trocha netradične, otvorila jubilejný 20-ty rok
existencie školy. Oslava sa začala sv. omšou, ktorú v kostole Sedembolestnej
Panny Márie na sídlisku Vlčince celebroval žilinský biskup Mons. Tomáš Galis za
účasti duchovného správcu školy P. Melichara Matisa, dekana farnosti Žilina -
Vlčince Richarda Folučku a ďalších bratov dominikánov. Otec biskup Tomáš
prítomných povzbudil v homílii výzvou uprieť svoj zrak na Boha, ktorý je tou
pravou láskou a krásou. Pred požehnaním duchovný správca školy predstavil
študentom symbol jubilejného roka - Pražské Jezuliatko. Pre školu ho požehnal
12. januára 2012 ostravsko-opavský biskup František V. Lobkowicz, O. Praem,
potomok slávneho českého rodu, ktorý priniesol Jezuliatko zo Španielska do Česka.
Po sv. omši nasledoval krátky program. Nechýbala prezentácia o živote sv. T.
Akvinského a stručnej histórii školy. Slávnosť ukončilo vystúpenie školského
speváckeho zboru v sprievode hudobného telesa pod vedením učiteľa Mgr. Róberta
Andrejka.
Melichar OP
Výstava svadobných fotografií
Podhorie – Malou výstavou asi 30 svadobných fotografií sa svojsky pripojili k aktivitám Národného týždňa manželstva aj v obci Podhorie.
Zachytené sú na nej manželské páry spred päťdesiatich rokov, i tie, ktoré si sviatosť manželstva vyslúžili nedávno. Výstava nebola len prehliadkou krásnych svadobných šiat, sústredné fotografie hovoria o láske, radosti a očakávaniach, s ktorými do manželstva páry vstupovali v minulosti i dnes. A najmä podčiarkuje hodnotu manželstva ako jedinečného vzťahu muža a ženy, založeného na vzájomnej úcte a láske a vyjadreného obojstranným verejným záväzkom.
Beáta Jarošová
Za kultúrou i históriou kresťanstva
Prešov – Farský úrad pri Rímskokatolíckej farnosti Žilina – Vlčince usporiadal predčasom autobusový zájazd do Prešova.
Kultúrnym zážitkom bola pre účastníkov návšteva Divadla Jonáša Záborského, ktoré na svojich doskách uviedlo pôvodný slovenský muzikál Quo vadis na motívy Henryka Sienkiewicza. Cestovanie do metropoly Šariša obohatil svojím výkladom p. dekan Richard Folučka, ktorý farníkov oboznámil s dejinami začiatkov kresťanstva a prenasledovaním kresťanov v 1. – 4. storočí po Kristovi. Históriu a súčasnosť Prešova priblížila Zuzana Očkajáková. Farníci zároveň navštívili Gréckokatolícky katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa. O jeho histórii účastníkom rozpovedal p. kaplán Peter Kačur. V chráme je uložená kópia Turínskeho plátna a 2. júla 1995 ho navštívil i blahoslavený pápež Ján Pavol II.
-ZO-
Sympózium o výchove detí k liturgickej hudbe
Koncom januára sa uskutočnilo v Žiline sympózium s názvom: „Výchova detí k liturgickej hudbe – Nový model hudobnej výchovy". Organizátori sympózia chceli prezentovať odborníkom a iným záujemcom nový model vyučovania cirkevnej hudby na základnej a strednej škole, ktorý funguje u našich južných susedov. Nový typ školy, tzv. „spevácka škola" je orientovaný na cirkevnú hudbu a na výchovu detí k liturgickej službe. Sympózium sa skladalo z prednášky dvoch pozvaných učiteľov (p. Piusz Balogh, O.Praem. a Csaba Kocsis) z Budapešti ako aj z liturgickej služby skupinky ich bývalých a súčasných žiakov počas sv. omše.
Nápad usporiadania sympózia mi tkvel v hlave už dlhší čas. Počas prieskumu, ktorý som realizovala na školách s hudobným zameraním v Maďarsku v rámci vedeckého projektu, som získala v speváckych školách veľmi pozitívne skúsenosti. Keďže v Žiline, kde pôsobím v oblasti cirkevnej hudby, zatiaľ neexistuje nič podobné, považovala som za zaujímavé a užitočné zorganizovať podujatie s pozvanými učiteľmi týchto škôl.
Spevácka škola
Názov spevácka škola pochádza z latinského pojmu Schola Cantorum. Táto výchovno-vzdelávacia forma je dnešnou adaptáciou stredovekej Scholy Cantorum, ktorá bola rozšírená v celej Európe cez sieť rehoľných, kapitulárnych a farských škôl. Hudobné pamiatky svedčia o tom, že táto forma bola veľmi úspešná aj v Uhorsku. Dnešné spevácke školy čerpajú z tohto bohatého dedičstva, okrem toho sa inšpirujú aj anglickým katedrálnym typom školy (College). Deti z týchto škôl sa aktívne zúčastňujú liturgických služieb v kostole (spievajú v pravidelných intervaloch na sv. omšiach i na ofíciu – ranné chvály a vešpery). Je pozoruhodné, že väčšina detí navštevujúcich spevácke školy pochádza z neveriacich rodín (viaceré školy nie sú cirkevné, ale štátne, preto nerobia výber na základe vierovyznania). Duchovná hudba a liturgická služba poskytujú žiakom jedinečný priestor a príležitosť stretnúť sa s kresťanskými hodnotami. V súčasnosti funguje v Maďarsku päť speváckych škôl. Nie je to veľa, ale pedagógovia, ktorí sa venujú tejto iniciatíve, majú nádej, že v budúcnosti ich vznikne viac. V speváckych školách sa hudobná výchova vyučuje väčšinou štyrikrát do týždňa. Okrem toho majú v rozvrhu povinne aj ľudový tanec (1 hodina) a zbor. Do zboru chodia povinne všetci žiaci od 3. ročníka. Špecifikom speváckych škôl je, že majú aj individuálnu hlasovú výchovu pre deti, 20 minút týždenne. Oslovení pedagógovia speváckych škôl ochotne prijali pozvanie a pricestovali do Žiliny s piatimi žiakmi. Podujatie sa nám podarilo zrealizovať vďaka ochotnej podpore Žilinskej diecézy. Osobitne sa chcem poďakovať generálnemu vikárovi Mons. Ladislavovi Stromčekovi a vdp. Zdenovi Pupíkovi za ochotnú pomoc pri organizácií.
Svätá omša
Sv. omša sa slávila v Kostole sv. Barbory v Žiline. Poďakovanie patrí aj pátrom dominikánom. Obrad celebroval p. Šimon Tyrol, OP. Koncelebrovali o. Dalibor Mišura – správca farnosti Varín a o. Ladislav Šranko z pútnického mestečka Báč, ktorí prišli do Žiliny kvôli sympóziu. Zaznela Missa Brevis od Palestrinu, gregoriánske aleluja a communio (ktorého antifónu zaspievali maďarskí hostia aj v slovenčine). Na sv. omši spoluúčinkovali aj žilinský Zbor starej hudby ARCUS a farský zbor z Vlčiniec. Spolu s hosťami zaspievali moteto Jesu benignissime O. Gibbonsa a trojhlasné kancio z Franusovho rukopisu. Na organe hral pán profesor Marián Muška, vedúci oddelenia cirkevnej hudby Žilinského konzervatória. Žalm zaspievala Dominika Machutová, študentka Katedry hudby Žilinskej univerzity.
Hnutie „schól" v Maďarsku
Program pokračoval prednáškou v Inštitúte Communio v budove nového Diecézneho centra. Na prednáške sa zúčastnili medzi inými aj kancelár Biskupského úradu, Mons. Michal Baláž, niektorí pedagógovia a študenti Žilinského konzervatória a Katedry hudby Katolíckej univerzity v Ružomberku. P. Piusz Balogh, O.Praem., zástupca riaditeľa premonštrátskeho Gymnázia sv. Norberta vo svojom prejave predstavil tzv. hnutie schól, ktoré má v Maďarsku už vyše desaťročnú tradíciu. Jeho ťažiskom je spoločný letný tábor detí, ktoré spievajú v schólach v rôznych kútoch Maďarska. Počet detí na tábore z roka na rok rastie. Tí, ktorí sa zúčastnili na prvom tábore ako deti, sa vracajú už ako dospelí so svojimi deťmi. Druhým bodom prednášky pátra Piusza bol repertoár, ktorý sa spieva s deťmi na týchto táboroch a na speváckych školách. Ide o gregoriánsky chorál, ktorý deti spievajú predovšetkým v rodnom jazyku. Týka sa to omšového própria a spevov ofícia. Spievanie gregoriánu v rodnom jazyku má v Maďarsku pomerne dlhú tradíciu vďaka úsiliu nedávno zosnulého profesora cirkevnej hudby L. Dobszayho. (Gregoriánsky chorál v rodnom jazyku má korene v dobe reformácie. Mnohé príklady sa nám zachovali v graduáloch zo 16.-17. storočia. To platí nielen v prípade maďarských, ale aj slovenských graduálov.) Profesorovi Dobszaymu a jeho spolupracovníkom vďačíme za to, že dnes všetky gregoriánske spevy omše sú dostupné aj v maďarčine a to isté platí aj pre tzv. ľudové ofícium. Neznamená to však, že deti spievajú gregorián len v maďarčine. Niektoré spevy sa učia aj v originálnej latinčine. Aby sme zapojili aj poslucháčov, pripravili sme pre každého zbierku nôt niekoľkých omšových spevov v slovenskom prepise (úvodný spev a spev na prijímanie) a spolu s nimi sme ich zaspievali. Najskôr v slovenčine, potom ich hostia predviedli aj v maďarčine a nakoniec v originálnej latinčine. Treba pochváliť poslucháčov, ktorí sa smelo a aktívne zapájali do spevu a išlo im to výborne.
„Deti chcú spievať takýto repertoár?"
Ako druhý vystúpil pán učiteľ Csaba Kocsis z Budapeštianskej speváckej školy. Hovoril o novom modeli školy a o princípoch fungovania tejto inštitúcie. Aj on mal pripravené úlohy pre obecenstvo. Najskôr sme spolu zaspievali latinskú Salve Reginu, potom nás oboznámil s úryvkami Danielovej hry (Ludus Danielis, stredoveká liturgická dráma), ktorá patrí u detí na speváckych školách medzi najobľúbenejšie skladby. Nie náhodou. Sú to jednohlasné, rytmické, veľmi živé piesne, ktoré sa dajú výborne sprevádzať s rôznymi bicími nástrojmi. Hostia si vytiahli bubny, zvončeky a paličky, poslucháči podľa pokynov sprevádzali spev rytmickým tlieskaním. Nálada bola naozaj výborná. Po prednáške nasledovala živá diskusia, hostia museli odpovedať na mnoho otázok. „Deti sú naozaj ochotné spievať takýto repertoár?" pýtala sa jedna pani. „Deti chcú spievať všetko, čo im učiteľ dôveryhodne a nadšene prezentuje" odpovedal p. Kocsis. Ďalšie otázky sa týkali napr. používania rytmických nástrojov na hodinách hudobnej výchovy či vplyvu gregoriánskeho chorálu na maďarské ľudové piesne. Na konci diskusie sme sa dostali až k rytmickým pokusom Steva Reicha. Keďže poslucháči boli ochotní, Csaba Kocsis navrhol, aby sme vyskúšali Reichovu rytmickú hru Clapping music, ktorá spočíva v posunutí fráz. Pokus sa vydaril. Vyčerpaní, ale spokojní poslucháči aj prednášajúci sa mohli posilniť pri spoločnom agapé a pokračovať v diskusii vo forme osobných rozhovorov. Hostia boli veľmi spokojní s účasťou na sympóziu a tešili sa aktívnemu záujmu zo strany publika. Dúfam, že aj poslucháči odišli domov obohatení novými podnetmi, ktoré môžu využiť aj vo svojej profesionálnej praxi.
Diana Marosz
Púť „Solinkárov" do Fatimy
Veriaci z farnosti Dobrého Pastiera v Žiline sa pod vedením svojho duchovného správcu Jána Hudeca zúčastnili spoločnej púte do Fatimy v dňoch 12.-15.2.2012. Pútnici sa vydali na cestu za P.Máriou v skorých ranných hodinách v nedeľu a odleteli okolo obeda z Viedenského letiska. Cesta bola pre mnohých veľkým zážitkom, lebo bolo slnečné počasie a dobrá viditeľnosť. Z hlavného mesta Portugalska Lisabonu sa pútnici presunuli priamo do Fatimy, kde mali večer sláviť slávnostnú sv. omšu. Veľkým prekvapením pre všetkých bola prítomnosť pána biskupa Tomáša Galisa, ktorý je zodpovedný za Fatimský apoštolát na Slovensku a vo Fatime pôsobil už niekoľko dní v tejto dôležitej úlohe. Sv. omšu celebroval pán biskup v prítomnosti ďalších našich kňazov – Mareka Smatanu, Petra Beňu a Mareka Kotlárika. Večerný medzinárodný ruženec v rôznych svetových jazykoch bol zakončený sviečkovým sprievodom všetkých pútnikov vo Fatime s vyzdobenou sochou P. Márie. Bol to neopakovateľný zážitok pre zúčastnených, ktorí si takto uctili Matku Božiu a vyprosovali si na týchto posvätných miestach Božiu pomoc a požehnanie.
Rannou sv. omšou v Kaplnke zjavenia sa pútnici zo Soliniek rozlúčili so svojim žilinským biskupom a pokračovali v pripravenom programe prehliadkou celého pútnického areálu, ktorý je rozlohou dvojnásobkom Nám. sv. Petra v Ríme a pojme až 300 tis. pútnikov. Pred obedom na 7.výročie úmrtia vizionárky sr. Lucie sa v novopostavenom modernom chráme Najsv. Trojice uskutočnila slávnostná sv. omša, ktorá prilákala množstvo pútnikov aj z Portugalska. Po skončení sa pútnici v slávnostnom sprievode so sochou P. Márie presunuli do Kaplnky zjavenia v spoločnom sprievode. Po obede si pútnici pozreli dokumentárny film o Fatimských udalostiach a pokračovali prehliadkou Baziliky P. Márie Ružencovej, kde sú pochovaní všetci traja fatimskí vizionári – maloletí súrodenci bl. Hyacinta, bl. František a aj ich sesternica Lucia, ktorá sa dožila 98 rokov. Námestie má monumentálne schodisko, kolonádu a Krížovú cestu s obrazmi maľovanej keramiky. V areáli pútnikov zaujali i sochy pápežov Jána Pavla II. a Pavla VI., pomník Božského srdca Ježišovho, Veľký dub, artefakt Berlínskeho múru, Betlehem z plechu, Vysoký kríž s Ukrižovaným a 800 m dlhý chodník obety, po ktorom pútnici prosiac na kolenách odovzdávali svoje prosby a ťarchy života Matke Božej a jej Synovi. V podzemí nového chrámu mali pútnici možnosť sa stíšiť počas celého pobytu v tichej adorácii pred Sviatosťou Oltárnou v jednej z mnohých kaplniek. Večer vyvrcholil opäť spoločnou modlitbou ruženca všetkých prítomných pútnikov v rôznych jazykoch.
Ďalší deň púte začal sv. omšou a pokračoval malými nákupmi pre najbližších a aj dobrého portugalského vína. Poobedňajšia krížová cesta odpustenia a zmierenia bola pre pútnikov balzamom na dušu. Sprevádzalo ich jarné slnečné počasie, hoci trochu ešte chladné. Horúco bolo však pri srdci. Oči prítomných potešila aj miestna flóra, dozrievajúce citrusové plody, kvety rôznych tvarov a farieb, palmy, olivové háje,... a duchovnosť tohto výnimočného miesta. Pútnici navštívili aj rodné domy vizionárov a ďalšie miesta zjavenia. Program dňa končil v Kaplnke zjavenia opäť modlitbou sv. Ruženca, ktorý je najväčšou zbraňou v duchovnom boji za obrátenie hriešnikov.
Posledný deň bol dňom odchodu do Lisabonu na letisko, sv. omša začala pred štvrtou hodinou rannou ešte vo Fatime. A hoci milostivý čas preletel ako vietor, zanechal v každom zúčastnenom srdci, ktoré sa otvorilo pre Božie pôsobenie, nemalé spomienky na výnimočne strávený čas, kde sa Boh cez P. Máriu prihovára svojim milovaným deťom.
Mária Krajčová
ROZHOVOR
Budúcnosť Cirkvi – malé komunity
V Žiline bol vždy pojmom. Usmievavý, energický, neustále obklopený mladými. Každý ho volal Lacko. Z vedúceho študentských stretiek a tajného kňaza Ladislava Stromčeka (52) sa stal generálny vikár...
Od marca 2008 ste generálnym vikárom Žilinskej diecézy. Môžete priblížiť čitateľom, čo znamená zastávať tento post. Aké sú vaše úlohy a kompetencie?
Podľa cirkevného práva musí byť v každej diecéze ustanovený generálny vikár, ktorého menuje diecézny biskup, má mu pomáhať v riadení diecézy. Slovo vikár znamená zástupca. Jeho úlohy a kompetencie tiež určuje cirkevné právo. Krátko by sa to dalo vyjadriť tak, že je najbližším spolupracovníkom biskupa a je mu k dispozícii vo všetkých veciach, ktoré sa týkajú spravovania diecézy.
Poďme si na chvíľu zaspomínať napríklad na roky strávené v Bratislave, na činnosť v tzv. podzemnej cirkvi? Pašovanie kníh, tajné stretnutia, vypočúvania na polícii... Ako sa na to pozeráte s odstupom času?
Vtedajší režim systematicky obmedzoval počet nových kňazov, znižoval počet seminaristov, aby Cirkev postupne ochromoval, a preto sa konali aj tzv. tajné vysviacky. Vtedajší tajný biskup Ján Chryzostom Korec takto tajne vysvätil asi 120 kňazov, medzi nimi aj mňa. Nesmeli o tom vedieť ani rodičia a v tom čase som bol zmierený s tým, že to tak zostane na celý život. V praxi sa to ale spravidla zvyklo zvrtnúť tak, že taký kňaz bol po čase odhalený štátnou bezpečnosťou, odsedel si trest vo väzení a potom fungoval ďalej akýmsi „polotajným" spôsobom - oficiálne to mal zakázané pod hrozbou väzenia, ale ľudia už o ňom vedeli. Veď to bol prípad aj pána biskupa Korca. U mňa to nestihlo prísť až do tohto bodu, lebo som bol vysvätený v lete 1988 a už o rok a pol prišla zmena, po ktorej sme sa všetci „vynorili" a išli do riadnej pastorácie.
V kronike tajných kňazov Zápas o nádej je uvedený i váš príbeh. Hovoríte, že viac než opatrnosť a konšpiračnú obratnosť si bolo treba pestovať schopnosť odhadnúť situáciu a intuitívne rozpoznať, nakoľko je plánovaný krok rozumný a pre cirkev užitočný... Boli pre vás ako človeka i kňaza tie ťažké totalitné podmienky v niečom aj prínosné?
Treba rozlišovať - obdobie 50-tych rokov bol čas krutého prenasledovania a naše 80-te roky, čas mojej generácie, kedy sme boli vekovo ešte pred tridsiatkou. Režim už strácal silu, mohli sme si viac dovoliť a mnohé riskantné aktivity mali pre nás aj dobrodružný nádych. Napríklad podpisové akcie, vydávanie tajnej literatúry (tzv. samizdatov), stretávanie sa v malých skupinkách či posielanie správ na Západ.
Všetci sme boli súdržní, na jednej lodi. Po revolúcii sa to rýchlo stratilo, ale tie časy mali svoje čaro, aspoň tak to zostalo v spomienkach. Rozhodovanie veriaceho bolo v istom zmysle jednoduché, lebo sme stáli proti režimu, ktorý bol „iba" primitívne násilný proti veriacim. Dnes sú ohrozenia viery oveľa rafinovanejšie, je tu silný vplyv médií, konzumu, individualizmu, sekularizmu, ubehaný životný štýl, rodičia nemajú čas na deti, mládež vyrastá do sveta, kde sa od nej žiada priam morálne hrdinstvo. Väčšinu ľudí to zomelie, ale zároveň platí, že náročné podmienky boli vždy v histórii časom, kedy vyrastali výrazné a obdivuhodné osobnosti.
Mnohí z nás si pamätajú na časopis Zrno spred roka 1989. Ako vyzerala redakčná práca, veď vtedy bolo riskantné vlastniť čo len písací stroj...
V tom čase sa tajne vydávala už rôzna náboženská literatúra, a to aj periodiká. Bol som v redakcii samizdatu Náboženstvo a súčasnosť, ktorú viedol Ferko Mikloško. Vtedy sme dostali nápad robiť ku NaS aj prílohu pre mládež. Po pár číslach sa táto príloha osamostatnila na mládežnícky časopis, ktorému som dal meno ZRNO, čo bola skratka slov Zrelosť-Nádej-Orientácia. To mal byť program časopisu. Okrem toho zrno má jasný biblický význam. Názov sme zároveň chceli mať nenápadný. Ak nepovolaná osoba začula, že sa rozprávame o zrne, mohla mať dojem, že sme poľnohospodári...
Časopis sme tlačili v doslova v podzemnej tlačiarni, pretože bola umiestnená v priestore pod jedným malým domom v Bratislave-Prievoze. Do diery s tlačiarenským strojom sa chodilo krátkym tunelom, ktorý sme vykopali ako väzni tunel z väznice. Podzemná tlačiareň je stále funkčná, dnes je súčasťou akéhosi maličkého múzea samizdatov. Žartom hovoríme, že ak by sa znova zmenil režim, pokračujeme...
Čo podľa vás Slovensku priniesol November 1989?
To je otázka aj jednoduchá, aj ťažká. Skončil sa čas neslobody, to nikto nespochybňuje, no prišla doba, ktorá je v mnohých významoch veľmi náročná, však vieme, o čom hovorím. Ale ak sú pre človeka ťažkosti najmä výzvou, aby sa naučil ich zvládať, tým viac by to malo platiť pre veriaceho. Pokiaľ je v spoločnosti veľa korupcie, znechutenia, beznádeje, rozklad rodín, zmätok v hodnotách, pre kresťana je to najvhodnejšia príležitosť, aby cez jeho život, zmýšľanie, vyjadrovanie, správanie presvitala ako overená tá základná pravda, že Ježišovo evanjelium je odpoveďou a riešením pre každého človeka a pre svet.
Vaša doktorská práca silno zarezonovala medzi teológmi aj laikmi. Píšete v nej o Cirkvi ako o communiu tak, ako nám ju predstavuje terajší Svätý Otec Benedikt XVI. Na čo by mala Cirkev v súčasnosti klásť najväčší dôraz v chápaní seba a svojich úloh?
Benedikt XVI. je mimoriadnym Božím darom pre Cirkev v tejto dobe tak, ako bol Ján Pavol II. pre svoju dobu. Veď aj preto je terčom neuveriteľných útokov. Je to až mystické, akoby sa peklo chcelo ešte naposledy vyzúriť, stačí spomenúť len škandály zneužívania, ktoré v Európe vypukli práve v roku kňazov. Hovorí sa, že Jána Pavla chceli ľudia vidieť, Benedikta chcú najmä počúvať. Hovorí veľmi zrozumiteľne, jasne aj o najkomplikovanejších veciach, s hlbokým záberom, a pritom s úchvatnou pokorou.
Čím viac napreduje sekularizácia, odkresťančenie Európy, keď ľudia žijú akoby Boha nebolo, tým viac pápež zdôrazňuje, že riešením nie je prispôsobovať sa svetskému zmýšľaniu, rozrieďovať evanjelium, prijímať falošné kompromisy, snažiť sa zapáčiť svetu a splynúť s ním, lebo Cirkev by sa stala zbytočnou, ale naopak, jasne pomenovať problémy a omyly dnešného človeka a zrozumiteľne formulovať, aká je odpoveď viery. Samozrejme, nie s tvrdosťou voči ľuďom, alebo s pocitom majiteľa pravdy, ale s nekonečnou trpezlivosťou vzhľadom na našu nezrelosť vo viere, no zároveň pevne.
Nedávno mi jeden podnikateľ povedal: V tejto dobe je všetko už tak rozkývané a doba je tak plná zmätku a chaosu, že človek veľmi potrebuje pravú skalu Cirkvi, ktorá je pevná. Keď prídem v nedeľu do kostola, chcem sa vždy oprieť o tú skalu, aby som v pondelok zas mohol ísť do búrky.
Venovali ste sa vždy mladým a vysokoškolákom, píšete, že chceli počúvať o Bohu a často prišli do Vášho prenajatého bytu toľkí, že sa tam ani nezmestili. Obdivovali ste ich odvahu. Aká je situácia dvadsať rokov po revolúcii?
Poviem to ináč. Nedávno som čítal názor jedného zahraničného ekonóma, že čas globalizácie sa už končí a to, čo bude nasledovať, bude akoby návrat a predsa niečo nové. Globalizácia už narazila na svoje limity. Globálne podnikateľské systémy sa stali príliš komplikovanými. Kým dostanete do ruky výrobok, prejde z Európy cez Čínu a Južnú Ameriku znova do Európy. To môže byť v tejto chvíli ekonomicky výhodné, ale je to neudržateľné. Jablká a cesnak dovážame z iných kontinentov, EÚ platí našim poľnohospodárom za to, že neobrábajú pôdu a nechovajú dobytok, aby sa darilo farmárom vo Francúzsku, veď to nie je normálne. Tento profesor hovorí, že príde návrat k nejakej forme autonómnych komunít. Že ľudia budú žiť viac lokálne, výrobky aj služby budú viac miestne. Nebudú tak závislí od globálnych výkyvov.
To má veľa spoločných prvkov s duchovnou situáciou. Svätý Otec hovorí, že Cirkev bude v budúcnosti viac žiť v menších komunitách. V mori odkresťančenej spoločnosti budú veriaci viac žiť ako kvas, budú mať užšie vzájomné väzby, nebude to až taká anonymná masa veriacich, ale nejaký iný model Cirkvi. Zdá sa mi, že v Cirkvi sa dosť málo pripravujeme na časy, ktoré sú pred nami a rýchlo prichádzajú. Ak Svätý Otec hovorí o novej evanjelizácii, nie je to nejaký marketingový ťah, ale niečo zásadné. Chceme preto najprv sami dobre porozumieť, o čom to má byť.
Sotva sa stihli premočení účastníci, ktorých počas sviečkovej manifestácie nezatkli, vrátiť domov, už Hlas Ameriky informoval svet o tom, čo sa stalo v Bratislave. Takýchto novinárskych „kúskov" sa vám podarilo viacero. Zručnosti žurnalistu sa vám pri ohlasovaní najmä tej „dobrej správy" asi zišli...
Chytím sa vašich slov, že ide o „dobrú správu". Slovo evanjelium, grécky euangelion, znamená práve dobrú správu. Tých negatívnych je okolo nás priveľa. Nemáme však nariekať nad tmou, ale zažať malé svetlo, ako povedal Gándhí. Alebo ako hovorí jeden duchovný autor, v bode, keď je tma v noci najhustejšia, práve sa začína proces brieždenia.
Svoju zrelosť vo viere si teda môžeme „merať" aj tým, či sme ľuďmi, ktorí len nariekajú a na všetko sa sťažujú, rozširujú beznádej okolo seba, alebo nakoľko môže cez každého z nás vstupovať do tohto sveta to, čo nie je z tohto sveta, teda to Božie. Ľudia okolo nás nič nepotrebujú tak, ako Boží dotyk pokoja a vnútornej radosti, ktoré nám Pán vkladá do srdca.
Žilinská diecéza začína vydávať vlastné periodikum. Je to odvaha v tomto čase ekonomicko-hospodárskej recesie a záplavy novín a časopisov. Ako sa na to pozeráte Vy? Čo by mal podľa vás prinášať diecézny časopis? Je ho vôbec treba?
Splní svoje poslanie vtedy, ak to nebudú len ďalšie noviny k tým jestvujúcim, ale ak sa časopisu podarí prispieť k utváraniu spoločného povedomia veriacich v diecéze, povedomia pútnikov, ktorí putujú spolu na ceste k Otcovmu domu, ako by to asi povedal Benedikt XVI.
Mons. ThDr. Ing. Ladislav Stromček (3.2.1960, pochádza z Dolného Kubína) vyštudoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave (1984). Po ukončení vysokej školy sa venoval apoštolátu medzi vysokoškolákmi v Bratislave a tajne študoval teológiu. Zapájal sa do vydávania samizdatovej literatúry, do organizovania pútí a podpisových akcií. Počas tohto obdobia posielal Antonovi Hlinkovi do vysielania Hlasu Ameriky informácie o náboženskej situácii na Slovensku. V roku 1988 ho biskup Ján Ch. Korec tajne vysvätil za kňaza. Do novembra 1989 pracoval v civilných zamestnaniach. Koncom roku 1988 sa stal neformálnym šéfredaktorom mládežníckeho samizdatového časopisu ZRNO, ktorý vydával aj oficiálne do roku 1994. Pôsobil rok ako kaplán v Žiline (1990-1991), potom ako duchovný medzi vysokoškolákmi v Žiline, v roku 1998 zriadil Univerzitné pastoračné centrum, kde bol univerzitným kaplánom do roku 2002. V rokoch 1991-1996 bol zároveň školským kaplánom na Gymnáziu sv. Františka v Žiline, neskôr rektorom františkánskeho kostola (1996-2002). V roku 2002 bol ustanovený za farára a dekana v Žiline a v roku 2008 ho žilinský biskup vymenoval za generálneho vikára novozriadenej Žilinskej diecézy.