Martin Benikovský: Na Ukrajine je veľká chuť žiť
Konflikt na východe Ukrajiny zaujíma médiá po celom svete už niekoľko mesiacov. Nás, Slovákov, zaujíma hlavne preto, že s Ukrajinou sme si teritoriálne aj kultúrne blízki. Preto sme zavítali do Užhorodu. Počas našej návštevy v Užhorode nás sprevádzal Žilinčan Martin Benikovský, ktorý pôsobí druhý rok ako lektor slovenského jazyka a kultúry na Katedre slovenskej filológie Užhorodskej národnej univerzity. Boli sme na všeličo zvedaví.
Text Dušan Václav, Foto Miroslav Leitner
Ako si sa dostal k práci učiteľa slovenčiny na Ukrajine?
Každý rok v apríli ministerstvo školstva vypisuje konkurz na
obsadenie miest lektorov na univerzitách v zahraničí. Ministerstvo školstva má
22 lektorátov v rôznych štátoch sveta. Najviac ich je v Poľsku, Nemecku,
ale lektorát je napríklad aj v Číne. Skúšal som viaceré alternatívy, pretože
som chcel vycestovať s celou rodinou, a nakoniec vyšiel Užhorod.
Čo bol pre teba najväčší kultúrny šok?
Ani som nepociťoval nejaký kultúrny šok. Samozrejme, všimol som
si, že ukrajinská infraštruktúra je na tom horšie, má čo dobiehať, ale
pozitívne ma prekvapilo, že ľudia tu dokážu za tak málo peňazí, čo dostanú,
napríklad v školstve, dôstojne vyžiť. Je tu veľká chuť žiť. Mám kolegyne na
fakulte, ktoré si musia samy platiť konferencie alebo vydávanie kníh, ale sú
fantastické učiteľky a vedú hodiny na vysokej úrovni. Samotná zakarpatská kultúra
mi vôbec nebola vzdialená, pretože moja manželka je z východného Slovenska. Dá
sa povedať, že hranicu, ktorá vznikla rozpadom prvej Československej republiky
a neskorším pričlenením Zakarpatska do Sovietskeho zväzu, nejako výrazne
necítim.
Pretrval tu nejaký odkaz Československej republiky?
Vnukovia ľudí, ktorí žili v časoch Československa,
hovoria, že ich babka vravieva, že za Masaryka bolo dobre, že sa stavalo, bol
dostatok všetkého, mohli cestovať a mali nad sebou vedenie, ktoré bolo demokratické,
žiaden komunistický režim. Dôkazom toho je napríklad Námestie T. G. Masaryka
alebo Most T. G. Masaryka v Užhorode. Dobre to bolo vidno aj na majdanoch.
Ľudia sa ma často pýtali, čo si o tom myslia Slováci alebo Česi. Musím, žiaľ, povedať,
že naše slovenské média neinformovali vždy pravdivo alebo informovali cez
prevzaté zdroje, napríklad českých žurnalistov. Zvláštne je, že Česi počas
majdanov podržali Ukrajincov omnoho viac ako Slováci. Česi v čase konania
majdanu v Kyjeve zorganizovali koncert na podporu ukrajinských aktivistov. Na
Slovensku sa to tiež dialo, ale v omnoho menšom meradle. Spomienky na ČSR u
Zakarpatcov sú, ale hlavne vďaka Česku. Slovensko je vnímané skôr cez východoslovenskú
kultúrnu blízkosť, podobné nárečie.
Aká je atmosféra v Zakarpatskej oblasti, keď konflikt je síce ďaleko, ale stále v ich štáte?
Najviac to vidno v neistote študentov. V Prešove na univerzite profesor Rakús hovorieval, že človek sa nedokáže pridlho sústrediť na vlastnú smrť, jeho psychika by to neuniesla. Mladí ľudia sú psychicky unavení zo zlých správ, ktoré prichádzajú z východu Ukrajiny. V rámci pedagogických metód na vyučovaní využívam aj spievanie piesní a v momente, kedy majú študenti spievať nejakú smutnú pieseň, tak ju odmietajú. Je to v podstate psychická obrana.
Ako sa s vojnovou situáciou vyrovnávajú mladí ľudia?
Musia filtrovať informácie, ktoré dostanú, a liekom je
smiech. Život ide ďalej, nemôžeme stále iba smutne rozmýšľať, lebo aj dnes sa rodia
deti, sú svadby, je Veľká noc. Život musí ísť ďalej napriek tomu, že je vojna.
Moja pozorovacia vzorka sú študenti a vidím, že sa vyhýbajú smutným a problematickým
témam. Majú toho dosť z televízie. Minulý rok tu bola spisovateľka Jana Bodnárová
z Košíc a navštívili sme s ňou štvrtú triedu v škole číslo 15, kde sa
učí slovenčina. Na konci hodiny urobila interaktívny záver. Žiaci sa jej mali
podpísať na sako – nie ona deťom, ale deti sa podpisovali ako hviezdy. Žiaci vo
veku okolo 10 rokov ju obklopili a písali odkazy typu „Slováci, zoberte nás do
Európy... Sláva hrdinom, sláva Ukrajine..." Na deťoch vidno najviac, ako to
prežívajú.
Na snímke Užhorodská univerzita
Ako to vnímajú kolegovia na univerzite?
Kolegovia na katedre sú orientovaní proeurópsky, dlhé roky chodievajú na Slovensko, sú slovakisti, zaujímajú sa o slovenskú lingvistiku a literatúru. Oni majú jasno, kam má Ukrajina smerovať. Problém je možno v tom, že Ukrajinci na Slovensku stále narážajú na to, že Ukrajina je považovaná v slovenských očiach za čosi menej, krajinu tretieho sveta. Keď chodia naši študenti a kolegovia 120 km do Prešova, čo nie je ďaleko, tak sa ich ľudia pýtajú, že či ešte žijú, keď je tam vojna. Ale tu je pokoj, mier, tu sa nebojuje. Vojna je 1000 km odtiaľto. Z ľudí však cítiť neistotu aj tu. Málo ľudí vlastne vie, kto je kto. Vojna informácií je možno vážnejšia, ako tá skutočná. Zasahuje totiž celú krajinu.
V čom by mohli veriaci zo Žilinskej diecézy pomôcť?
Už po druhýkrát ideme so študentmi do Žiliny na dvojtýždennú intenzívnu pedagogickú prax. Títo študenti by mali za dva týždne čo najviac nabrať zo slovenskej kultúry, jazyka, obyčají a tradícií. Veľmi by pomohlo, keby sa im ľudia venovali, pustili ich k sebe blízko, aby sa cítili prijatí. Toto vnímam ako nedostatok na Slovensku. Ľudia majú stále predsudky a chovajú v sebe stereotypy voči Ukrajincom. Materiálnu pomoc zo Slovenska zastrešuje Slovenská katolícka charita (SKCH) a diecézne charity na východnom Slovensku. Na Ukrajine je veľkým problémom sociálna situácia v sirotincoch. Veľmi dobrý projekt zastrešuje už spomínaná SKCH cez sestry Satmárky – adopcia na diaľku. Za pravidelnú sumu 20 eur na mesiac môžu ľudia podporiť konkrétneho žiaka, ktorý sa chce učiť, ale nemá na to prostriedky. Za tých 20 eur dokážu Ukrajinci zabezpečiť oblečenie, stravu a písacie potreby.