Diskusia k 40. výročiu cirkevnej provincie
Prológom
k Týždňu kresťanskej kultúry 2017 bola diskusia o slovenskom
katolicizme. V utorok 19. septembra privítalo Diecézne centrum v Žiline
vzácnych hostí: rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku Jozefa Jaraba,
bývalú predsedníčku Fóra kresťanských inštitúcií a členku Pápežskej rady
pre laikov Katarínu Hulmanovú a bývalého politika a disidenta
Františka Mikloška. Hostia diskutovali pod taktovkou redaktora TV Lux Pavla
Prikryla o 40 rokoch samostatnej slovenskej cirkevnej provincie.
Pozitíva 40 rokov života Katolíckej cirkvi na Slovensku
Hostia
mali počas 90 minútovej diskusie pomenovať tri pozitíva a tri negatíva
predchádzajúcich 40 rokov života našej Cirkvi na Slovensku, pokúsiť sa
pomenovať oblasti, v ktorých nás v súčasnosti tlačí topánka, ale aj
pozrieť sa do budúcnosti.
Jozef
Jarab našiel pozitíva podľa dekád: v sile prenasledovaných, v nadšení
oslobodených a v prekvapení alebo zaskočení realitou. František Mikloško
videl pozitíva v heroickej vernosti, neskôr vo výkriku túžby po normálnom
živote v podobe stavby kostolov, fár a rôznych centier a po tretie
za pozitívum považuje vatikánske zmluvy, ktoré nastavili rámec vzťahu cirkvi
a štátu, ktoré sú ojedinelé na celom svete. Hulmanová identifikovala
pozitíva v malých spoločenstvách, bratskej komunikácii medzi klérom
a laikmi, že cirkev nie je len inštitúciou, ale aj spoločenstvom
veriacich, kde horí oheň.
Negatíva
K životu patria aj
chyby a zlyhania. 40 rokov života Cirkvi na Slovensku priniesli aj negatíva.
Rektor Katolíckej univerzity poukázal na zlyhania kňazov počas režimu, v ostatných
rokoch badateľnú anonymitu a uzavretosť, ale aj pokrivené chápanie
slobody. Hulmanová spomenula, že veriaci nemajú zodpovednosť za cirkev – skôr
to chápu ako cirkevné služby, čo chápe ako ľahostajnosť zo strany laikov. Ťaží
ju, že sme rezignovali zo spoločenskej zodpovednosti a nevieme sa
kompetentne vyrovnať s výzvami, s ktorými sme konfrontovaní. Sme
príliš koncentrovaní na seba, nevieme sa vymaniť z našej slovenskej
obmedzenosti. Preto túžila po tom, aby sme mali väčší nadhľad. Mikloško upozornil
na problematiku Pacem in terris, ktorú sme podľa neho nedostatočne
zreflektovali. Rovnako ho bolí, že predstavitelia cirkvi na Slovensku nezvládli
moc, vystupovali mocensky a nezvládli spravovanie majetkov. (Hulmanová ho neskôr opravila, že sa stávalo
aj to, že laici oklamali biskupov a kňazov). Napokon sa mu zdá, že Cirkev
má nedôveru voči svetu a západu. Mali by sme konečne pochopiť, že Západ
nám nechce ublížiť, nie je pre nás strašiakom, ale je tam aj veľa pozitív.
A čo budúcnosť?
Hulmanová
by rada videla fokus života cirkvi na Slovensku v budúcnosti vo formácii
k prebudeniu k spoločenskej
zodpovednosti. Pozoruje, že veriaci si začínajú uvedomovať svoj potenciál. Podľa
nej by sme sa nemuseli venovať len pro life témam, ale aj otázkam spravodlivosti
a solidarity s núdznymi. Potenciál vidí v angažovaných mladých, ktorí by
ale nemali zostávať len na povrchu pri organizovaní akcií. Chápe to ako výzvu
pre hnutia a združenia, ktoré sú unavené samé zo seba. Nevedia sa nastaviť
na službu k svetu. Pre mladých nemáme v krajine a v cirkvi
žiadnu víziu.
Mikloškovi
sa javí, že naša cirkev má veľký potenciál v zbožnosti. Mali by sme však podľa
neho prejsť od masovej pastorácie k pastorácii spoločenstiev a nebáť
sa venovať aj jednotlivcom, aby sme mali zrelých veriacich. Potrebujeme elitu,
ktorá sa vie prihovoriť k svetu a má víziu. Potrebujeme trpezlivosť,
aby vyrástli kompetentné osobnosti. Nesmieme sa báť konfrontácie so
svetom, ani s konzumom, ani so sekularizmom.
Rektor
Jarab vyslovil presvedčenie, že sme nesení modlitbami. Opakovane upozornil na
odkaz profesora Ladislava Hanusa, aby sa z nás nestratila obetavosť a vedeli
sme obdarovať iných.
Diskusia
ukázala, že sa nebojíme ani otázok, ani odpovedí. Katolicizmus na Slovensku
dostáva novú kvalitu. Aké konkrétne charakteristiky bude mať, to dozrieva
v týchto mesiacoch a rokoch v našich rodinách a chrámoch.