Diskusia o budúcnosti kresťanstva
Konzervatívny denník Postoj vydal knihu amerického autora Roda Drehera Benediktova voľba. Čo ponúka? Je pre nás dôležitá? Čo čaká kresťanov v budúcnosti?
Inštitút Communio pozval v utorok 14. novembra 2017 hostí do Diecézneho centra v Žiline na jej prezentáciu a diskusiu o budúcnosti kresťanstva.
Postkresťanský svet – u nás?
Kniha Benediktova voľba má podnadpis Stratégia pre kresťanov v postkresťanskom svete. Čo je to postkresťanský svet? Katarína Valčová z Fakulty humanitných vied zo Žilinskej univerzity začala vlastnou skúsenosťou, ktorú mala v USA. Stretla mladých ľudí, ktorí sú „zmätení, bez koreňov, majú síce v sebe známky religiozity, ale nemusia vykazovať znaky ortodoxného kresťanstva. Akoby ani nechceli mať budúcnosť. Svojím spôsobom je to obraz postkresťanskej spoločnosti, kde Boh je prítomný ako nejaké Bytie, ale môže sa rozplynúť do energie, či nejakého zafarbenia. Nie nevyhnutne je hmatateľne prítomný v každodennom živote. V zásade ho mladý človek potrebuje, len keď ide kríza. Je ako poistka. V čase katastrofy je nevyhnutný do tej miery, než človek získa vnútornú rovnováhu a sebaistotu. Kresťanstvo pre nich zostáva kultúrnym fenoménom, ako záchranná brzda v poslednej chvíli, ale nie je to prítomný element každého dňa." Toto je podľa nej dosť verný obraz postkresťanského sveta, ktorý ale ešte nie je prítomný v našej spoločnosti.
Postkresťanská doba prináša veľké zmeny
Jozef Žuffa z Teologickej fakulty Trnavskej univerzity upozornil, že každý z nás by vedel podať vlastnú definíciu, čo je to postkresťanský svet. „Zrejme všetci by sme sa vedeli stotožniť s tým, že žijeme v industriálnej spoločnosti. Kresťanstvo už nikde nie je štátne náboženstvo. Nie je majoritnou denomináciou. Z tohto pohľadu žijeme v postkresťanskom svete. Ale nikdy doteraz nemalo kresťanstvo toľko priestoru, aby rozvíjalo svoje hodnoty a aplikovalo ich do praxe. Súčasná doba sa nedá porovnať so žiadnou inou historickou etapou. Západná civilizácia žije dlhší čas bez vojny, máme čas rozvíjať spoločenské a sociálne otázky, ktoré sme doteraz nerozvíjali. A prirodzene, aj ľudia sa menia. Objavujú sa nové fenomény. 80 percent populácie vykazuje zmeny. Naši starí rodičia, keď povedali, že sú veriaci, to znamenalo, že veria v jedného Boha, veria v náuku tej-ktorej cirkvi, ku ktorej sa hlásim a mám očakávania od cirkvi, tak, ako ich cirkev prezentuje. Ak sa v súčasnosti na Slovensku spýtame, koľkí z nás veria v Boha, 80 percent povie, že verí v nejakého boha. Ak sa spýtame na náuku, napríklad, či veria v existenciu pekla, 40 percent povie, že áno. Máme úplný iný obraz kresťana. Historicky sme mali dlho hlavných dodávateľov odpovedí na spirituálne potreby a otázky (cirkvi), teraz sa trh rozdrobil, máme viac poskytovateľov a každý si odkrajuje zo spirituálneho koláča, koľko vie. Má to vplyv aj na našu generáciu. Máme medzi sebou veľa náboženských turistov, ktorí si napríklad po nedeľnej svätej omši prečítajú horoskop a hneď vedia, čo majú očakávať od budúceho týždňa", s humorom skonštatoval Žuffa. Je optimistom a myslí si, že žijeme v postkresťanskej spoločnosti.
Hľadanie receptov pre dnešnú dobu
Prekladateľa knihy Jána Baňasa z Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity sa pýtali, čo majú robiť kresťania, ak chcú žiť svoju ortodoxnú vieru? Odpovedal: „Byť v prvom rade kresťanmi... Dreher sa domnieva, že nám v súčasnosti už nepomôže znovuzískať vplyv na spoločnosť a kultúru, aký kresťanstvo kedysi malo – v podobe nejakého zlatého veku. Teraz ide podľa neho o prežitie. Aby kresťanské hodnoty v spoločnosti prežili, v spoločnosti, ktorá sa od nich zásadným spôsobom vzdialila a ide dokonca proti nim, musíme začať byť skutočne kresťanmi – v komunitách. Tak ako za čias sv. Benedikta, keď sa v kláštoroch žila viera a kultúra, tam tieto hodnoty pretrvali. Nie v úplnej izolácii, lebo tam život pulzoval. Ak má kresťanstvo prežiť, musí toto robiť. Dreherovi nejde o to, dostať sa z postkresťanskej doby do kresťanskej, to podľa neho v dohľadnej dobe nebude možné." Treba povedať, že skepticizmus, ktorý ponúka autor knihy, vychádza z jeho skúsenosti z USA. Situácia na Slovensku nie je určite ružová, ale je predsa len iná aj duchovne, aj cirkevne, aj spoločensky. Nikto z nás si nemyslí, že žijeme alebo budeme žiť nejaké ideálne časy pre kresťanov, ale žijeme v slobode. „Predpokladáme, že na Slovensku máme jasnejšiu predstavu o kresťanstve, než len nejaký moralisticko-terapeutický deizmus, ako ho spomína americký autor. Jedna vec je, ako poznáme svoju vieru a druhá, ako ju žijeme... Buď človek žije podľa toho, ako verí, alebo verí tomu, ako žije..." dodáva Baňas.
Úspech versus vernosť
„Mne, keď sa narodil syn, manželkin otec povedal: Veľmi sa teším z vnuka, ale do akej doby sa to narodil – bude mať veľmi ťažký život", pripojil sa Jozef Žuffa a pokračoval: „Aj ja som si musel zodpovedať túto otázku a poviem vám, že sa veľmi teším, že sa môj syn narodil práve do tejto doby. Kresťanstvo si musí zadefinovať svoje postoje, svoje reakcie, kultúru, ktorú spoluvytvára alebo ide proti nej. Autor knihy hovorí o tom, že cestou je stiahnuť sa z verejného života a udržať si ju v úzkych komunitách. Pre je odpoveďou byť naplno vo verejnom živote, lebo som presvedčený, že existuje veľa rôznych odpovedí." Ján Baňas dodal, že pre Drehera „nie je stiahnutie sa z verejného života cieľom, nechce sa izolovať pre izoláciu, lebo sa mu zdá, že v americkej spoločnosti je to už márny boj, neuskutočniteľné. Preto skôr odporúča život ako za sv. Benedikta. Ja s ním nesúhlasím, myslím, že by sme mali byť prítomní, nech je to ako hlas volajúceho na púšti. Ako hovorí Matka Tereza, nie sme povolaní byť úspešní, ale verní."
Vrátiť sa k podstate
Šéfredaktor konzervatívneho denníka Postoj František Múčka pripomenul dva dôvody Roda Drehera, ktoré ho viedli k odporúčaniam: „Čo urobiť, aby sa viera odovzdávala ďalej? Aké je potrebné minimum, aby to fungovalo? Autor si myslí, že v tak rozriedenom svete to nebude možné. A čo urobiť ako obranu pred vonkajším svetom, ktorý to bude chcieť udupať? Preto navrhol systém komunít, pričom vychádza z reguly sv. Benedikta. Nie je to štýl spáliť mosty, aby sa k nám nikto nedostal, ale niečo vyžarovať. Ľudia, ktorí nie sú si toho vedomí, tak ich to zomelie. Preto toľko priestoru venuje štatistikám a analýze. Ak rezignujeme na toto jadro, tak to nebude fungovať. Jeho cieľom nebolo vytiahnuť ľudí zo sveta, ale ak majú pôsobiť vo svete, musia sa vrátiť k podstate."
Od ortodoxie k ortopraxi
Ak by sme hľadali spôsoby, ako prejsť od pravej viery k vernému kresťanskému životu, máme veľa možností. „Jednou z výziev Druhého vatikánskeho koncilu je vedieť otvoriť okná a porozumieť svetu, ktorý žije naokolo. Jedným zo znakov čias dnešnej názorovo roztrieštenej doby je poňať kresťanstvo spôsobom byť komunikačnými mostmi, vedieť viesť dialóg medzi rôznymi skupinami. Cirkev na Západe mala počas toho, ako sme my zápasili s komunizmom, viac času byť v dialógu s vyvíjajúcou sa kultúrou – niekoľko desiatok rokov. Chcem našich študentov naučiť, že existuje aj iná diskusná kultúra – byť nielen v opozícii voči svetu, voči sekularizácii, voči modernite, ale byť spolutvorcami kultúry. Toto vnímam ako moju misiu", reflektoval inšpirácie z knihy Jozef Žuffa.
Pridala sa aj Katarína Valčová: „Relevantne budeme vedieť prispieť k diskusiám v spoločnosti vtedy, keď budeme vedieť, kto sme. Benediktov návrh nebol v tom, ako sa oddeliť od sveta, ale ako si utvrdiť svoju identitu ako kresťan. To je možné len v rámci silnej komunity. Túžba po spoločenstve a spoločnosti je pre nás dôležitá, lebo je to pre nás záchranná sieť. Keď máme zdravú komunitu, naša identita môže zdravo rásť." Podľa Jána Baňasa je na Slovensku ťažké zmeniť niečo vo formálnom vzdelávaní, lebo je veľmi rigidné, ale priestor vidí v neformálnom vzdelávaní. František Múčka uzavrel diskusiu odkazom na bohatstvo poznania evanjelia z minulosti: „Schopnosť logicky argumentovať, vysporiadavať sa s evanjeliom a interpretovať ho – to všetko je v našej histórii veľmi dobre premyslené mnohými veľkými autoritami. Musíme objaviť to, čo už máme. Poznanie máme, len je zaprášené, výzvou je – vrátiť sa k nemu, nájsť ho."