Terezkománia a cesta vnútornej katarzie

Zostal som úprimne zaskočený, aké davy ľudí boli na Slovensku zvedavé na relikvie sv. Terézie z Lisieux. Neraz to vo farnostiach označovali ako podujatie storočia. Až na občasné organizačné problémy ľudia pokojne prichádzali a modlili sa, dotýkali sa priesvitného obalu relikviára, prinášali ruže na požehnanie… Jeden známy kňaz mi vysvetľoval dôvod: ľudia majú sv. Terezku veľmi radi, je im blízka, jej socha je v každom kostole, často sa na ňu obracajú s prosbami…

O niekoľko dní mal sviatok jeden z najväčších filozofov a teológov sv. Tomáš Akvinský. Aj jeho relikvie boli na viacerých miestach vystavené k úcte, ale tu už davy neboli... Darmo, ak niekoho „povolaním je láska", tam filozofia a teológia nemá šancu.

Viacerí sa pýtali, kde sú tie davy, keď je eucharistická adorácia, alebo kde boli tie davy, keď bolo referendum a kde budú piateho marca... Nikto nevidí do hláv a sŕdc ostatných, nepoznáme do detailov pohnútky a motivácie davov. Nevieme, do akej miery to bolo prilásenie sa ku katolicite Cirkvi. Tešíme sa však, že ľudia sa dokázali vo veľkom zhromaždiť a zaangažovať nielen kvôli protestom, ale aj kvôli vyjadreniu svojej túžby stretnúť tajomného svedka lásky.

Ak v týchto dňoch začíname štyridsaťdenné pôstne obdobie, nech je nám odrazovým mostíkom práve príklad sv. Terezky a principiálny rozmer kresťanstva: služba láske, služba z lásky, svedectvo lásky. Nebude to naivné gesto, ale postoj vzbudzujúci obdiv a nasledovanie. Ak toto uvidíme u lekárov a zdravotných sestier, ak toto uvidíme u učiteľov, vo verejnom živote u politikov (či kandidátov), na úradoch a vo firmách, nebudeme si vzájomne závidieť výplatu, ale budeme sa navzájom ťahať. Potrebujeme zabrať ako národ, ako spoločnosť. Ak sa navzájom potiahneme, ak zaberú jednotlivci, rodiny, komunity, firmy, úrady, zlepší sa atmosféra, aj výsledky. Príživníci a paraziti budú viditeľnejší a neakceptovanejší.

Pôstne obdobie je cestou vnútornej katarzie a očisty – tak vykročme na túto cestu.