Naučiť sa nehrať sólo

Poľský politológ Paweł Świeboda ešte v roku 2014 konštatoval, že „ťažisko EÚ sa posunulo na východ. Silnejšia prítomnosť stredoeurópskych politikov v Bruseli bude logicky vyplývať z toho, ako sa bude rysovať agenda EÚ v nadchádzajúcom období. Veľa európskych domácich úloh bude mať čo do činenia s konfrontáciou s rozsahom ruského zasahovania do európskeho verejného diskurzu prostredníctvom rôznych techník podvratnej činnosti a propagandy, ktoré Kremeľ ovláda. Rezultát bude závisieť od toho, ako bude nové bruselské inštitucionálne nastavenie fungovať  v praxi. Ak uspeje, upevní strednú Európu dokonca užšie k srdcu EÚ a napomôže vnútornej únijnej kohézii." Z jeho vyjadrenia cítiť jasné antiruské postoje, blízke poľskej zahraničnej politike ostatných dvoch desaťročí, ale aj ochotu pre hľadanie porozumenia v stredoeurópskom priestore. A to sa mi javí ako omnoho podstatnejšie. Na vývoj v Európe vplývajú svojimi prostriedkami a manipuláciou aj USA aj Rusko. Stredo- a východoeurópske krajiny majú nielen natŕčať ruku na eurofondy, ale partnermi, ktorí majú čo ponúknuť pri hľadaní celoeurópskych riešení v oblasti energetiky, dopravy, bezpečnosti, vedy a výskumu a ďalších tém, ktoré musíme riešiť, ak chceme mať niečo spoločné ako kontinent. Ak stojíme o budovanie európskej kultúry. Preto by sme nemali obísť otázky týkajúce sa svedomia človeka, viery, Božích zákonov a úlohy náboženstiev. Európa bola predsa postavená aj na základoch viery a evanjelia.

Šesť mesiacov, ktoré máme pred sebou ako predsedajúca krajina Rade Európy, sú pre nás jedinečnou príležitosťou odkomunikovať naše názory a postoje, o ktoré doteraz možno nebol až taký záujem. Teraz budú predstavitelia iných európskych národov aspoň „z povinnosti" počúvať, čo si myslíme o mnohých otázkach. Práve na komunikáciu, na jej kultúru a efektivitu musíme klásť najväčší dôraz. To je jediná cesta. Malé krajiny sú v pokušení prílišnej konformity s názormi väčšiny alebo s názormi silných len preto, aby si neublížili... Diskusiu v Rade Európy budeme viesť, to znamená, budeme musieť veľa počúvať, budeme dávať priestor iným a zároveň aj včas a decentne zasiahnuť, uzavrieť diskusiu a skonkludovať, aby sme celé mesiace len nediskutovali bez adekvátnych výsledkov. Toto všetko by sme veľmi radi videli aj na zasadnutiach našich národných grémií. Hádam sa niečo v priebehu pol roka podučíme.

Ak budeme realisti, uvedomujeme si, že Slovensko za šesť mesiacov EÚ ani nepoloží na lopatky, ani ju nezachráni. Ale môže svojou troškou pomôcť, čo s výsledkami referenda v Británii, ako ich čítať a implementovať pre celú Úniu. Mali by sme vyslať jasný signál, že aj my sme Európa a spolu sme Európa. 

Takisto môže výraznejšie napomôcť k ešte väčšiemu zviditeľneniu názorov strednej Európy a (čo sa javí v strednodobom horizonte za veľmi potrebné, ba strategické) jasnými krokmi prispieť ku „skompaktneniu" tohto regiónu. Sociologička Jadwiga Staniszkis síce hovorí, že stredná Európa ako taká neexistuje, že je to mýtus. Tvrdí, že jediným spoločným menovateľom krajín nášho regiónu je, že spolu hovoríme „nie". Napriek tomu, že to tak vyzerá v niekoľkých témach, nestotožňujem sa s ňou. Chápem, že stredná Európa nemôže označovať len geografickú kategóriu a nemôže sa vyčleňovať len negatívne. Idea strednej Európy má opodstatnenie a (okrem minulosti) aj svoju budúcnosť. Najbližšieho pol roka vnímam pre Slovensko, jej predstaviteľov, elity, ale aj bežných obyvateľov ako jedinečnú školu, aby sme sa naučili nehrať sólo, ale spolupracovať. Ukážme, o akú Európu stojíme.